Európska zelená dohoda stavia architektov a projektantov pred úlohu čo najviac znížiť emisie CO₂ používané v budovách a emisie CO₂ spôsobené ich prevádzkou a zároveň umožniť architektonicky príťažlivý dizajn s optimálnou funkčnosťou.
Jedným z účinných prístupov k znižovaniu emisií CO₂ je výstavba menších a kompaktnejších budov s cieľom dosiahnuť optimálny tvar. Faktor tvaru opisuje pomer obalu budovy k úžitkovej ploche a určuje množstvo zabudovaného uhlíka, ktoré sa môže použiť na výrobu obalu budovy.
Napríklad v budove s nepriaznivým tvarovým faktorom sa môže na fasáde s konštantným, využiteľným uhlíkom súvisiacim s plochou použiť len podstatne menej zabudovaného uhlíka, ako je povolené v budove s priaznivejším tvarovým faktorom.
V záujme dobrého tvarového faktora a materiálovo úsporného riešenia je preto dôležité orientovať návrh budovy na čo najkompaktnejší obal budovy v kombinácii s čo najväčšou úžitkovou plochou.
Konštrukcia fasády, ktorá je priaznivá pre CO₂, nemusí nevyhnutne ohroziť slobodu návrhu. Je to preto, že konštrukcie s priaznivým vplyvom na CO₂ ponúkajú aj veľkú slobodu navrhovania bez negatívneho vplyvu na celkovú rovnováhu budovy.
Najmä prevádzkový uhlík je do veľkej miery závislý na tvarovom faktore. Čím lepší je pomer opláštenia budovy k úžitkovej ploche, tým nižšia je potreba energie a emisie CO₂ počas prevádzky budovy.
V budúcnosti sa však bude naďalej zvyšovať proporcionálny vplyv zabudovaného uhlíka na celkové emisie (uhlík počas celej životnosti) budovy. Je to preto, že potreba energie vo fáze využívania, teda prevádzkový uhlík, podlieha neustálej optimalizácii. Zároveň je oveľa ťažšie znižovať množstvo zabudovaného uhlíka, pretože pri výrobe materiálov potrebných na výstavbu sa vždy spotrebúvajú zdroje.